Boli sme priviazaní lanami

Registrujem ho pri Stupavskej hádzanej takmer 30 rokov, ale nikdy som ho neoslovil krstným menom. Nie preto, že by som mu vykal alebo nepoznal jeho krstné meno. Ale preto, že pre mňa to vždy bol a bude „Ifko“. Plným menom sa však volá Ľuboš Ivica.

Ľuboš bol členom družstva doposiaľ najúspešnejšej stupavskej generácie hádzanárov, ktorá pred 25 rokmi slávila postup do federálnej ligy. Ľuboš tam toto družstvo priviedol ako kapitán, tvorca hry a bez debaty ako líder kabíny. O tom, aká hádzaná bola vtedy a ako ju on vidí dnes, povie už sám.

Ako sa zmenila hádzaná oproti tomu keď si hrával Ty a ako sa hrá dnes?
„Na toto sú dva možné pohľady. Hodne ju zmenili pravidlá. Ženú to do ultra rýchleho športu. Silového, stále sa behá. Je aj iné rozohrávanie po tom, čo dostaneš gól. Mám dojem, že kvalita hádzanej oproti dobe, keď som hral ja, išla na Slovensku úrovňou o triedu nižšie. Mám na mysli, keď porovnám vtedajšiu druhú najvyššiu ligu a terajšiu najvyššiu súťaž, tak mi prídu ako vyrovnané. Preto mi tá úroveň príde nižšia, ako bola.“

Viem, že Tvoje kroky po páde železnej opony smerovali do zahraničia, aby si sa živil hádzanou tam. Kam a kedy to bolo?
„Bol som v Izraeli. V Izraeli urobili podmienky pre začlenenie cudzincov do ich súťaže. Ligu naplnili Juhoslovanmi, Maďarmi, Rusmi. My sme tam išli na skúšku traja Slováci a dvaja sme tam na jednu sezónu zostali. Bolo to v sezóne 1991/1992. Keď som sa vrátil, tak som mal ponuky z Nemecka. Ale každý týždeň cestovať sám 800km, to som neakceptoval. Prijal som teda nakoniec ponuku ŠKP Bratislava na jednu sezónu. No a potom som sa vrátil naspäť do Stupavy.“

Vidíš medzi dnešnými mladými hráčkami či hráčmi Stupavy nejakú nádej pre naše mesto? Upútal Ťa niekto?
„Je viacero okolností, ktoré môžu toto ovplyvniť. Dnes je dôležité vzdelanie, práca a až potom je šport. Rodičia musia najprv zabezpečiť chod rodiny a šport je až potom. Avšak nájdu sa dievčatá i chalani v našej hale, na ktorých je radosť pozerať a môžu to ďaleko dotiahnuť, keď sa tomu budú venovať. Základom je partia, aby sa spolu ťahali.“

Ako prišlo k tomu, že si hádzanú začal hrať Ty? Bol to Tvoj prvý šport?
„Bol to môj prvý šport. Mal som 10 rokov, keď som začal. Chodil som sa pozerať na otca, ako hrával a postupne sa to nalepilo aj na mňa. Začal som v kategórii žiak. Vtedy sa to nedelilo na mladších a starších žiakov, boli len žiaci. A to isté aj dorastenci.“

Pomohla Ti hádzaná k spoznávaniu sveta za éry totality?
„No jasné. Videli sme kapitalizmus.  Rôzne turnaje v Nemecku, Švajčiarsku, Taliansku, Rakúsku, Maďarsku, Juhoslávii, Rusku atd. Aj k nám do Stupavy párkrát zavítali exotické krajiny ako Egypt, Tunisko či Kuvajt, s ktorými sme hrali.“

Spája sa Ti s hádzanou aj nejaká humorná príhoda?
„Tých je kopec, ale nemôžeme ich publikovať  Jednu ale spomenúť môžem, ale najprv musím povedať, že je super, keď môžeš trénovať talent. A keď som istý čas trénoval Stupavských mužov, tak sme na začiatku sezóny robili v parku na ihrisku testy a chalani boli dobre nahecovaní, aby podali čo najlepší výkon. Prekonávali sa jeden cez druhého, fakt dreli. V tom došiel „Révy“ (podľa mnohých najväčší talent Stupavy všetkých dôb, ktorý už roky loptu nedržal a ani nepobehol). Došiel len tak v šlapkách, v tielku s „banderom“ pred sebou. Poobzeral sa okolo seba, zobral medicimbal, s ktorým chalani hádzali a suverénne ich prekonal. Chalanom padli ramená a bolo po testoch “

Ako sa Ti páči smerovanie stupavskej hádzanej?
„Mnohé mestá nám môžu závidieť. Pravidelne sa organizuje slávnostné vyhodnotenie, vianočný punč a iné akcie a to spája ľudí. Nielen hráčov, ale aj ich rodičov a to je dôležité. Spojenie klubu so školou je výborné. Pretože historicky vždy boli úspešné mančafty, ktoré boli spojené so školou. Participuje na tom škola, učiteľ, tréner, rodič i žiak, ktorý je zároveň hráčom. Jedna vec mi však trochu absentuje, keď občas pozerám na tréning týchto mladých kategórii.“

Aká to je?
„Nácvik obrany. Keď chceš vyhrať zápas, tak musíš buď dať o gól viac ako súper, alebo dostať o gól menej ako súper. No a vždy dáš jednoduchšie gól z brejku ako na postavenú obranu. My keď sme trénovali obranu, tak nás tréner zviazal k sebe lanami a vtedy sme ďaleko rýchlejšie pochopili aká dôležitá je súhra v obrane. Tá obranná súhra by sa mohla zlepšiť.“

Ifko, ďakujem Ti za postrehy, za Tvoj čas pri káve a želám Ti, aby si v hale videl dobrú hádzanú a veľa svojich nasledovníkov.