Olympionička trénerkou našich žien

Asi pred tromi mesiacmi náhoda chcela, aby som sa zatúlal na tréning žien, kde som spozoroval na striedačke novú tvár. Novú trénerku žien, Violu Gaburovú. Sekera na prvý i druhý pohľad. Ale vždy sa za navonok „tvrďáckou“ maskou ukrýva nejaký príbeh prečo tomu tak je. Po našej výmene názorov som mal nad čím rozmýšľať a možno budete mať aj vy. Veď posúďte sami, tu je ten Violin príbeh.

Všimol som si Vás na lavičke žien, ale skúste mi povedať, aká bola Vaša kariéra predtým, ako ste prišli do Stupavy?
„Šport je a bol pre mňa vždy jednotka. Či doplnkový ako basket, futbal, atletika alebo hokej. My sme športom žili, bavili sa, ale aj zarábali. Štrnásť sezón som hrávala hádzanú za Inter. A od 29 rokov som bola ako prvá profi hráčka v zahraničí cez Pragosport. Dostala som sa do rakúskeho mančaftu Watt Funfhaus, kam ma odporučil môj tréner L. Gross. Pôsobila som tam 4 náročné roky! Po návrate na Slovensko som trénovala 4 roky ženy Štartu, dorky a žiačky Interu. Napríklad Kodajovú, Jurigovú, ktoré doteraz hrávajú. Potom Senec, Floridsdorf, Admiru Landhaus a tiež Watt Funfhaus, kde som sa vrátila už ako trénerka. Takže hráčsku i trénerskú kariéru mám dosť pestrú. Na záver mojej trénerskej praxe si možno skúsim mužov. Doma vo Vajnoroch.“

Aká bola Vaša posledná trénerská zastávka pred Stupavou?
„Po odchode, či skôr prepustení z Watt Funfhausu po trojročnej práci, kde som pôsobila ako profík, som bola trošku zatrpknutá. Zvyknúť si, že Vás už nepotrebujú tam, kde ste ďaleko dochádzali , presviedčali, motivovali a zrazu zistíte, že oni Vás majú na „masle“.“

Prečo ste prijali ponuku Stupavy?
„Od mája do augusta som mala čas na premýšľanie a hlavne ničnerobenie nie je pre mňa. Tak som sa v auguste stretla s Romanom Vighom a Zuzkou Kalmárovou. Boli sme pokecať a dohodli sa. Lebo ak sa chcete ešte trošku tou hádzanou zaoberať, tak v Bratislave už nie je kde.“

Ja by som pod Vami trénovať nechcel, ale možno mi to vyhovoríte. Musím uznať, že Vaše tréningy majú šťavu a prichádzajú výsledky. Na čom si najviac zakladáte v tréningovom procese?
„Všetci vždy a stále len „plačú“, že sa musí toto a toto. Vždy sa stretnem s partiou žien, báb a detí, ktorým krivdím či ubližujem. Alebo im to znechucujem podľa rodičov, ktorí už tiež mali so mnou reč. Hlavne keď Vás pristavia po zápase, v ktorom ich dcéra nezasiahla do hry. Ach! Moja trénerská filozofia je jasná. Tréning, tréning, tréning a ja Ťa odmením hrou. Ale nie, že mi budú hráčky, ktoré som „zdedila“ obkecávať, že prečo a kvôli čomu nemôžu! V Stupave je síce veľká základňa všetkého druhu, ale keď som sem prišla, tak som hneď avizovala, že dúfam, že ženy nebudú len príveskom! Čo sa týka hráčok , tak sú mladé, premúdre, skúsené a ja neviem čo ešte! Ale aj odhodlané a ešte nepresvedčené o tom, či to v tej 1.lige pôjde. A ja tiež nie. Ale toto je presne to, čo milujem. Pracovať s materiálom, ktorý treba cepovať, brúsiť, nakladať im, ale aj hladkať, upokojovať a hlavne dať dokopy tak, aby to na ihrisku fungovalo. Chápem, že sú momentálne v maturitnom ročníku, dokončujú školy, v zamestnaní sú pracovne vyťažené, ale ja som veľmi náročná a nedarujem nikomu nič. Bohužiaľ. Ale musím povedať, že decká sa veľa naučili za pochodu. Teória písomná či ústna, alebo jednorazové prevedenie sú super a veľmi rýchlo sa učia. Nie všetky, ale snaha sa cení.“

Aký je Váš cieľ v Stupave?
„Cieľ? Určite 1.ligu udržať. Aj pre tie „dorky“ a potenciálne ženy, ktoré nám v zápasoch veľmi pomáhali. Spomeniem napríklad Kaláberová, Kovácsová či Raffasederová. Za to musím poďakovať aj ich trénerovi, ktorý sa k tomu postavil veľmi profi. Im to môže len pomôcť, lebo sú to naše repre -kadetky. Možno som tie babizne trošku v tej hádzanej naštartovala, aj keď sú niektoré občas nespokojné. Tých 6 bodov, čo sme získali a zopár druhých víťazných polčasov svedčia o tom, že tie baby majú charakter a hlavne morálne vlastnosti to v zápasoch nevzdať. Vždy zabojovať. Aj keď začiatky boli veľmi ťažké.“

Čo by Vám urobilo v športovom živote radosť?
„Noooo, radosť by som mala, keby som si mohla ďalších pár rokov sadnúť na bicykel a jazdiť, lebo behať som sa už nabehala! Ak by moji chalani vo futbale ešte dačo dokázali. Ak by môj vnúčik možno išiel hádzanárskou cestou. Ak by bolo viac hádzanárskych nadšencov, ktorí sa z hádzanej vytratili. Viac ľudí, ktorí by aj tu v Blave tento šport zasa pozdvihli a naštartovali. Vytvorili by možnosti, lebo hádzaná sa nám z veľkomiest vytráca. Bratislava má dnes Inter a ŠKP. Kedysi tu bolo klubov ako maku……“

 

Priznám sa, že ešte pár hodín po výmene názorov s pani Gaburovou som nad jej slovami premýšľal. Ako mi tiež povedala, ani na ňu nikto nebol mäkký a možno práve preto to dotiahla tam, kde sa to podarí len pár jedincom. Ako 21-ročná sa zúčastnila na MS v Bratislave v roku 1978 a o dva roky neskôr dokonca Olympiády v Moskve. Ďalší štart na MS pridala aj v roku 1982 v Maďarsku. Za reprezentáciu si pripísala celkovo 158 štartov! S Interom sa stala trikrát majsterkou republiky a zahrala si tak i v PEM či PVP.

Toto je krátke predstavenie tej sekery, ktorá sa snaží z našich žien vyžmýkať najlepšie, čo v nich je. Viola, klobúk dole pred Vami, čo ste v živote dosiahli a čo sa snažíte vliať do našich dievčat a žien. Vy ste práve tým nadšencom, ktorých by sme aj my radi videli pri tomto športe viac.