Prečo hrať v Stupave práve hádzanú
Z času na čas si určite každý z nás pozrieme v TV nejaký šport a pokiaľ tam práve súťaží nejaký Slovenský športovec, tak to pozeráme o to s väčším zanietením a fandíme mu, aby sa mu darilo čo najlepšie. A keď sa mu to podarí, tak nás poleje pocit eufórie a hrdosti. Hrdosti na krajinu, hrdosti na to, že sme Slováci! Spomeňme si napríklad na Veroniku Velez-Zuzulovú, ako nedávno štartovala druhé kolu slalomu z prvej pozície a hneď tam dali dolu titulok „ešte nikdy nevyhrala, keď bola prvá po prvom kole“. O to viac sme jej ale priali, aby vyhrala. A keď sa pustila dolu svahom a bola stále o pár stotiniek rýchlejšia ako jej rivalky, tak sme jej fandili ešte viac. Alebo si pripomeňme majstrovstvá sveta v cestnej cyklistike, keď pár kilometrov pred cieľom do mierneho stúpania nasadil životné tempo Peťo Sagan. Na kopci bol prvý a v zjazde si náskok ešte viac zvyšoval, do cieľa však ostávalo ešte pár kilometrov. V dlhom dojazde do cieľa sme len skákali pred televízorom a tŕpli, aby sa mu tento úspech podaril. Z náskoku mu skupinka prenasledovateľov ukrajovala viac a viac, ale my sme doma šliapali do pedálov aj za neho. Keď preťal cieľovú pásku ako prvý, tak sme sa cítili aj my ako majstri sveta.
Toto sú tie svetlé okamihy športu, ale býva ich čoraz menej a menej. Pred desaťročím sme mali v NHL viac ako tridsať hráčov, ktorí boli lídrami svojich tímov. V prvej desiatke produktivity NHL boli niekoľkokrát dvaja Slováci. Rovnako sa nám ako krajine darilo i v tenise, keď partia okolo Karola Kučeru a Dominika Hrbatého hrala finále Davis Cupu. Nehovoriac o ich nehrajúcom trénerovi Milošovi Mečířovi, ktorému sa počas kariéry podarilo vybojovať zlatú olympijskú medailu v Soule. Tiež bolo roky zvykom, že náš hráč bol vo svetovej desiatke tenisového rebríčka. Ako je tomu dnes? Naši hokejisti v NHL sú v zápase na ľade pár minút a spomínaní tenisti sú radi, keď sa dostanú na Grand Slamový turnaj. Vypichol som pre ilustráciu tieto dva športy, ale určite by sme ich našli viac.
Prečo vlastne tento úvod? Pretože mám dojem, že v posledných rokoch robíme šport na Slovensku podľa filmu „Kokosy na snehu“. Ten film mám veľmi rád, ale dosť trefne poukazuje na to, že sa istá krajina (Jamajka) chce vydať cestou, na ktorú nemá prirodzené podmienky. Na Slovensku máme celý rad prirodzených (alebo vytvorených) možností k tomu, aby sa v niektorom väčšom meste dal preferovať nejaký šport. Nechoďme ďaleko, napríklad v Malackách majú plaváreň, ale aké je jej využitie?! Viem si práve tam predstaviť športovú triedu zameranú na plávanie, vodné pólo či aquabely. Je však taká i realita? Odpoveď určite poznajú všetci Malačania.
Aké športoviská máme my v Stupave? Futbalový štadión. Ale poznáte aspoň jedného stupavského futbalistu, ktorý by hral najvyššiu súťaž na Slovensku alebo bol dokonca reprezentantom Slovenska? Ja nie. Ďalej tu máme tenisový areál, ktorý by nám mohlo závidieť nejedno okresné mesto na Slovensku. Poznáte však nejakého tenistu, pochádzajúceho zo Stupavy, ktorý by hral v Davis Cupe alebo sa zúčastňoval Grand Slamových turnajov? Ja nie. Potom tu máme školskú halu, v ktorej sa okrem florbalu hrá prevažne hádzaná. Poznáte nejakého Stupavského hádzanára, ktorý hral najvyššiu Slovenskú súťaž alebo bol reprezentantom a vychovala ho Stupava? Ja ich poznám hneď niekoľko a zopár z nich aj spomeniem. Ako prvého uvádzam Vladimíra Valachoviča. Vlado bol reprezentantom Československa, hráčom ŠKP a dnes vedie žiakov v HC Tatran Stupava. Ďalším odchovancom bol Peter Dávid. Rovnako ako Vlado, aj on bol reprezentantom Československa a hráčom Dukly Praha. Pred časom pôsobil ako tréner mužskej reprezentácie Slovenska a tiež i Tatrana Prešov. Ďalším do partie je hlavná duša HC Tatran Stupava, Rudolf Draškovič ml. Bývalý hráč Nových Zámkov a za éry Zoltána Heistera aj reprezentant Slovenska. A potom samozrejme i celé družstvo Stupavy z 90-tych rokov, ktoré hralo federálnu ligu s kapitánom Ľubošom Ivicom.
Určite to ale nie je len o histórii. V dorasteneckých kategóriách máme hráčov v reprezentačných výberoch Slovenska tak v dievčenskej, ako i chlapčenskej reprezentácii.
Prečo teda hrať v Stupave práve hádzanú? Pretože neponúka priemer, ale vychováva kvalitu. Je tu zázemie, zanietenosť jedincov, história, fundovaná obsadenosť na úrovni trénerov od tých najmenších kategórií až po tie najvyššie. Hádzaná nemusí byť práve Vašim TOP preferovaným športom, ani mojim nie je. Ale naše mesto je vyprofilované práve na tento šport a môže dať našim deťom základ do ich ďalšieho životného rastu. Či už športového, alebo osobnostného. A nejaký ten gólik, či víťazstvo našich detí alebo vnúčat nám dá pocit eufórie, ktorú vieme zažiť pri TV. V Stupave to však môžeme zažiť aj naživo a aktérmi v boji budú vždy NAŠI. A možno o pár rokov nejakého či nejakú z nich uvidíme aj v TV v reprezentačnom drese.
