Róbert Popluhár: Stupava nie je „repre“, ale má čo ponúknuť

Ako športoví fanúšikovia, či ľudia žijúci v okolí Stupavy, sme určite dostatočne rozhľadení nato, aby sme vedeli, akým športom sa práve tu môžu naše deti venovať. Avšak o úspechu či neúspechu nášho dieťaťa nerozhoduje len talent či športový zápal, ktorým naše dieťa disponuje. Ale vždy aj niečo, čo je trochu v úzadí. Čo tým teda myslím? Toto. Odbornosť a kvalitu trénerského tímu, pod akým môžu naše deti športovo rásť a trénovať. Dovoľte mi, aby som vám dnes predstavil 51-ročného trénera našich mladších žiakov, Róberta Popluhára. Tento prešedivený pán stojí za najväčšími úspechmi slovenských dievčenských kadetských reprezentácií a nielen o tom sa mi rozpovedal, keď sme si spolu posedeli. Dnes už nevedie žiadny reprezentačný tím a rovnako nie je ani na lavičke nejakého popredného tímu, ktorý tiež viedol počas svojej kariéry, ale venuje sa práci v HC Tatran Stupava. Teraz však už dajme priestor jeho slovám.

Kde a kedy ste začali s trénovaním?
„Som rodák z Partizánskeho, kde ženská hádzaná vždy mala vrcholovú úroveň. A vzhľadom na to, že obaja rodičia boli tréneri, tak som začal s trénovaním aj ja a to veľmi skoro. Už v šestnástich rokoch. Začal som s malými deťmi. Po pár rokoch som odišiel študovať na vysokú školu do Bratislavy a tu som začal trénovať tiež malé deti. Jednej partii dievčat som sa venoval osem rokov a z nej vyšla i neskoršia Slovenská reprezentantka Martina Halasová. S týmito dievčatami som prešiel od žiačok cez dorast až po ženy, kde som ich trénoval prvú ligu. Ďalšou zastávkou bolo družstvo mužov ŠKP, počas vojenčiny zase juniorku ŠKP. Neskôr ďalšie ženské tímy ako napríklad Inter, Štart Bratislava, potom Brno v HIL-ke, päť rokov v Rakúsku a popritom som mal reprezentácie.“

Aké reprezentácie ste viedli?
„Prešiel som si to postupne od kadetiek cez juniorky až po ženy.“

A najväčší úspech ste mali aký a s kým?
„Práve s kadetkami sa mi spájajú najväčšie reprezentačné úspechy, ktoré asi ťažko niekto prekoná. Bol som s nimi celkovo na štyroch šampionátoch. V roli hlavného trénera sme na ME ale aj na MS skončili na siedmom mieste a v úlohe asistenta to bolo dokonca piate miesto v roku 2005 na ME. Čo bolo považované ako úplná senzácia. V roku 1994 sme na ME tiež skončili s partiou okolo Halasovej a Dubajovej na siedmom mieste.“

Pri všetkej úcte k Stupave, predsa len Stupava nie je ani reprezentácia, ani nehrá HIL-ku, či nie je to ani angažmán v zahraničí za „tvrdú“ menu. Prečo, respektíve čo Vás dotiahlo sem?
„Chalani ako Braňo Krištofič, Rudo Draškovič ml. a Roman Vigh mi hovorili asi pred ôsmimi rokmi, že chcú obnoviť hádzanú v Stupave. Chodili si po rady na moje tréningy, čo som mal, potom som párkrát prišiel sem im zase niečo ukázať. Je v tých chalanoch vidieť zápal pre to, čo robia a čo chcú dosiahnuť. Vtedy som ani netušil, že tu raz zakotvím.“

Ako to pokračovalo ďalej? „Poznal som sa s predchádzajúcim riaditeľom, ktorý mi tu ponúkol miesto pred takmer tromi rokmi. A teraz, za súčasnej riaditeľky, pani Cibulkovej, sme sa spoločne so Sveťom Prokešom pustili do projektu Hanball Academy. A viac už nepotrebujem. Je to vlastne návrat k tomu, ako som s trénovaním začínal.“

Ale to ste mali dievčatá.
„Áno, toto je vlastne moja prvá skúsenosť s mladými chalanmi.“

Čo ambície?
„Stále rovnaké, ako sme povedali rodičom na stretnutí. Nemôžeme očakávať, že zo všetkých detí budú hádzanári, ale úspechy sa určite dostavia. Treba dať tomu čas. Avšak o rok, či dva verím v to, že budeme hrať na majstrovstvách Slovenska o medaily.“

….po krátkom odmlčaní doplni:.

„Dlhodobým cieľom je, aby deti mali pohybovú kultúru. Šport im vyplní program a nebudú mať čas na rôzne nástrahy tejto doby.“

Toto bol krátky výňatok z toho, o čom sme sa spoločne rozprávali. Niektoré z myšlienok pána Popluhára sú spomenuté v článku o Hanball Academy, kde pracuje ako jeden z hlavných trénerov. Myslím, že ako tréner má rozhodne čo ponúknuť nášmu klubu a z jeho mnohoročných poznatkov môžu čerpať naši mladší tréneri, ktorí sú na začiatku svojej trénerskej kariéry.