Slávnostné vyhodnotenie: Sieň slávy

Dnešný večer je plný prekvapení a teraz Vám jedno z nich predkladáme. Otvárame Sieň slávy HC Tatran Stupava. Už dlho sme uvažovali o jej otvorení a práve tento rok dozrel čas.

Bohužiaľ ako prvý do nej vstúpi človek – pán tréner, ktorý už nie je medzi nami. Minulý rok od nás odišiel náš obľúbený, skúsený a široko rozhľadený tréner s veľkým citom pre hádzanú – pán Miroslav Jančár.

Vychoval celé generácie. Jeho odkaz v nás žije ďalej a preto sme sa rozhodli uctiť si ho a ako prvého ho uviesť do našej siene slávy. Jeho obraz a dres budú slávnostne zavesené v školskej hale. Pripomeňme si krátkou obrazovou spomienkou pána Miroslava Jančára.

Po potlesku „standing ovation“ poprosila prítomných dcéra p. Jančára Andrea, aby samohla prítomným prihovoriť.

Keďže nám akustika haly neumožnila príhovor počuť, prinášame ho celý:

 

Príjemný večer všetkým,

dovoľte prosím vyjadriť úprimné poďakovanie v mene rodiny Jančárovcov predovšetkým za nádherné ocenenie dlhoročnej náročnej kvalitnej a kvalifikovanej práce môjho otca, p. Miroslava Jančára, poďakovanie za jeho uvedenie do hádzanárskej Siene slávy HC Tatran Stupava ako jej prvého člena.

Vďaka za krásnu pripomienku, ktorá bola práve prezentovaná a ktorá je svojím spôsobom konečným prepojením toho kruhu, ktorý pred niekoľkými rokmi naštartovali súčasní tréneri ako Roman Vígh, Rudo Draškovič ml., potom Ľuboš Bašti a ďalší, keď sa podujali revitalizovať tradície a vynikajúce meno stupavskej hádzanej. Patrí im za všetku ich prácu a snahu veľká vďaka. A určite v nemalej miere boli významné aj tie kvantá hodín, keď otec s Rudom Draškovičom st. pri pive v „Pentagone“ rozoberali ich najobľúbenejšiu spoločnú tému (ktorou neboli zemiaky a kapusta na poliach v Máste).

Pred necelým rokom sme spolu s mojím otcom i Romanom často hovorili o hádzanej. Roman a otec donekonečna diskutovali o tom, ako zabezpečovať progres hráčov, a aj trénerov. Spomínam si, ako sme raz spolu hovorili o tom, aké dôležité pre budúcnosť je pamätať si veci minulé – tradície a históriu stupavskej hádzanej, zhromaždiť fotografie, výpovede bývalých hráčov a funkcionárov, ich spomienky. Možno by z toho tiež mohol byť úspešný projekt…

Po druhé dovoľte vysloviť naše poďakovanie hádzanárskej komunite za všetku pomoc a podporu nielen za posledný rok, prejavovanú tými najrozličnejšími spôsobmi. Nedá sa vymenovať všetkých tých ľudí, pretože – ako to povedali v jednom filme – ten zoznam „by byl dlouhý, ale vytříbený“. Úprimne si vážime pomocnú ruku podávanú našimi príbuznými (dovoľte krátky odkaz Mirovi Puškáčovi – strhnúť tapety len z jednej izby v našom byte mi trvalo nepomerne dlhšie, než keď ste spolu s otcom vytapetovali byt celý). Sme vďační aj za podporu našich novších známych a priateľov (so Soňou Geisseovou som sa napr. zoznámila pred niekoľkými rokmi pri zápise detí do hádzanárskeho klubu). Rovnako veľa pre nás znamená, keď dnes môžeme sledovať úspechy dievčat a chlapcov, napr. terajších dorasteniek alebo mladších žiakov, ktorých môj otec trénoval naposledy, a veľa pre nás znamená, keď vidíme, že si naňho spomenuli kvetmi či zapálenou sviečkou.

A aj touto cestou ďakujeme našim starým rodinným priateľom, za akých si dovoľujem považovať ľudí ako je Vlado Pšenko – v časoch, keď s otcom štartovali projekt školského športového strediska (ako o tom pán Pšenko pred chvíľou pred kamerou hovoril), sedávali po všetkých tých tréningoch v ten deň u nás v kuchyni a dlho do noci analyzovali a rozoberali tréningy a zápasy, plánovali, radili sa o všetkom možnom od potrebného počtu nových lôpt až po to, aby ich zverenci mali z matematiky na vysvedčení o stupeň lepšiu známku vďaka doučovaniam. Mimochodom, ak niekomu doma chýba vysvedčenie zo základnej školy, určite je ešte u nás v šanóne. A už síce nemáme tú práčku, v ktorej spočiatku moja mamina právala dresy, ale určite by sme ešte našli žehličku, ktorou sa u nás nažehľovali čísla a mená hráčov na dresy. Fakt je ten, že v časoch, keď Petra, Vladka a Michal Pšenkovci vyrastali, vídala som ich otca možno častejšie, ako oni sami. A myslím, že väčšina hráčov tiež.

Takto pred rokom stál na tomto pódiu môj otec a chcel vysloviť jedno špeciálne poďakovanie. Poďakovanie mojej mame za mnohoročnú každodennú tisícorakú podporu. Aj za to, že občas zaňho zaskočila s píšťalkou v ruke na tréningu, ale najmä za obrovský dar času, ktorý otec mohol v priebehu desaťročí venovať svojim zverencom. Myslím, že je tu a teraz na mieste spomenúť všetky manželky, mamy aj staré mamy a poďakovať sa im za fandenie, za vozenie na tréningy, za desiate, nové tenisky, za ošetrovanie zranení aj odstraňovanie „lekváru“ z dresov.

To mi pripomenulo jednu príhodu, keď sa v polovici osemdesiatych rokov vracal tím mužov z letného sústredenia v Maďarsku. V časoch socializmu boli medzi Maďarskom a Československom samozrejme hranice, colné kontroly a psovodi so psami. A dôležitá vec – u nás sa vtedy predávala len pepsi, kým v Maďarsku bolo dostať len coca-colu. Takže keď autobus plný ľudí jedného naozaj teplého letného podvečera zastal na hraničnej kontrole, do ešte horúcejšieho autobusu (neexistovala klimatizácia!) nastúpili psovod a pes. Malá chlpatá lopta na nožičkách, z ktorej vykukoval ňufáčik. Vbehol pod každé jedno sedadlo a ešte aj inam. Potom psovod uvidel obrovskú tašku a pod ňou boli tie coca-coly, nedostatkový tovar. Dodnes ho tajne podozrievam, že chcel hlavne „skontrolovať“ obsah aspoň jednej-dvoch fliaš, ale najprv otvoril tašku a dal psovi povel oňuchať ju. Chcel dať povel. Pes aj so psovodom boli von z autobusu skôr, ako by sa ktokoľvek stihol čo i len nadýchnuť! A tí, čo nedýchali ani potom, urobili najlepšie – taška bola plná prepotených a „zalekvárovaných“ dresov. Neviem, či ten pes bol ešte niekedy schopný ďalšej služby…

A propos – včelí vosk! Je to jedna z vôní, s ktorou mám spojené detstvo a otca. A to nielen vďaka všadeprítomným téglikom na striedačkách. Pamätám si chvíle, keď som bola možno tak stará, ako dnes deti z Golden Team-u, a môj ocko ma posadil pred seba na motorku a šli sme na záhradu. Učil ma, ako sa viaže vinič („… tri jednoročné letorasty, Ajka!“), ako sa štepia egreše a ríbezle („… štepársky nôž je tento, drž ho opatrne…“), ako sa strihajú ruže („… na tri až päť očiek, stred kríka nechávaj voľný…“) a ako sa rezné rany stromčekov zatierajú práve tým neodstrániteľným lepkavým „lekvárom“.

A práve toto bolo životným krédom môjho otca – zasiať semienka, podporovať ich rast a nasmerovať ich tak, aby sa mohli ďalej samostatne rozvíjať. A je úplne jedno, či to boli ruže, ktoré preštepil z predzáhradky mojej starkej, alebo hráči ako Peter Dávid a Vlado Valachovič, ktorí dnes môžu pokračovať a odovzdávať odkaz skúseností s hádzanou ďalšej generácii mladých hráčov a hráčok.

Je totiž skvelé vidieť pôvodne útly stromček stupavskej hádzanej, ktorý začalo pestovať zopár nadšencov pred cca. sedemdesiatimi rokmi v časoch, keď sa útočníkom hovorilo ešte po anglicky, t.j. „forwarder“, ako ten strom postupne košatie a mohutnie. Dnes už by sa tréneri nezmestili na porade do našej kuchyne (ešteže už funguje klubovňa!) a malá skupinka podporovateľov sa rozrástla na veľkú rodinu hráčov, trénerov, organizátorov, fanúšikov, rozhodcov a aj sponzorov, a to je dobre. A my všetci nám želáme, aby nás bolo čoraz viac a boli sme čoraz úspešnejší vo svojom snažení, pretože tento rok pribudli nové tímy, nové hráčky, noví hráči a nové projekty (periodikum Stupavský hádzanár je naozaj vynikajúca idea!).

Vo štvrtok som mala príležitosť vidieť hráčky a hráčov z Golden Team-u hrať ich prvý turnaj. Decká boli fantastické a oduševnené a už si získali aj svojich prvých a najvernejších fanúšikov – svojich príbuzných. Hodnotenie trénera Sveťa Prokeša aj „Goldeňákov“ pri záverečnom nástupe bolo absolútne správne: všetci boli najlepší! Tento turnaj znovu potvrdil jav, ktorý v stupavskej hádzanej možno sledovať už niekoľko rokov, a domnievam sa, že je dôležité podporovať tento trend a postupne ho rozširovať na žiacke a mládežnícke tímy – a síce projekt tútorstva. Pretože otcovia a mamy, bývalí hráči hádzanej, svojou zaangažovanosťou, keď sa individuálne venujú svojim deťom príp. aj niektorému z ich kamarátov a odovzdávajú im svoje vlastné skúsenosti, dobré tipy a rady, tak im dávajú jednak úžasný dar svojej starostlivosti, a jednak jedinečný náskok pred súpermi v žiackych kategóriách, ktorý takto môžu mladí hráči a hráčky získať.

A takýto dar času, pozornosti, záujmu, vedomostí a skúseností je tým najkrajším, najvýstižnejším a najúprimnejším pokračovaním jančárovského odkazu. Alebo ako to už niekoľkokrát vyjadril môj synovec Dávid, tiež „Goldeňák“: „dedo Miro povedal, že najdôležitejšie je trénovať a hrať poriadne, aj keby sme nevyhrali“. Nuž, dedo Miro by dodal: „ale lepšie je vyhrať“!

Ďakujem

Andrea Jančárová

 

Späť